Podnikatelia v Spišskom Štiavniku

Počas dušičkových sviatkov sme navštívili mojich rodičov v Spišskom Štiavniku. Je to malá dedinka pri Poprade, počet obyvateľov asi 1 500. Ako vždy, porozprávame sa s mojim otcom aj o tom, čo je nové a ako sa rozvíja vo Štiavniku biznis. Posledné informácie sú potešujúce. Vo Štiavniku už majú piatich podnikateľov:

- farmára, ktorý chová kravy a pestuje obilie,
- zámočníka so zámočníckou dielňou,
- murára s murárskou čatou,
- majiteľa píly,
- podnikateľa, ktorý vyrába matrace.

Ako sa títo ľudia stali podnikateľmi? Najprv ich prepustili z okolitých fabrík. Keďže mali rodiny, ktoré museli živiť, tak sa pustili do práce. Odkúpili od miestnych občanov pozemky, na ktorých vybudovali dielne. Sú odborníci, vedia urobiť svoju prácu kvalitne. O zákazky sa neboja. Najprv zamestnávali svoje deti, ale dnes zamestnávajú ľudí z okolitých dedín. Zamestnávajú iba toľko ľudí, koľko uživia. Ich zamestnanci chodia do práce na bicykli o 6-7 ráno. Svoju prácu si vážia, lebo v regióne je veľká nezamestnanosť. Zamestnávajú iba zodpovedných a svedomitých ľudí, nie pijanov. Toľko z rozprávania môjho otca.

Som potešená, ako sa podnikanie vyvíja, ako sa dostáva aj na slovenské dedinky, ako sa mení myslenie ľudí. Spomínaní podnikatelia sú obyčajní ľudia, ktorých život prinútil niečo so sebou robiť. Myslím si, že najväčšou motivačnou silou a dôvodom pre ich podnikanie bol nedostatok. Nedostatok práce, peňazí, uznania. Dnes sú v širokom okolí známi. Majú prácu, vedia uživiť nielen seba, ale aj iných, čo im dvíha sebavedomie. Majú dosť peňazí a prekrásne domy, kde vychovávajú svoje deti. Pravidelne chodia do kostola. Tak, toto je taký jednoduchý recept na šťastie a spokojnosť.

Pamätám si na jednu múdrosť, ktorú mi povedal môj starý tato, keď som bola malá. Modli sa a pracuj. Vtedy som tomu nerozumela vôbec, ale dnes mi to dáva zmysel. Starý tato bol múdry človek. Bol murárom, ale nie obyčajným murárom. Bol podnikateľom. Zamestnával ďalších murárov, hľadal pre nich prácu, chodili spolu murovať domy do širokého okolia. Objednával tiež šindle na strechy a tie predával. Keď nemal čo robiť, tak strihal všetkých ľudí dookola. Myslím, že to robil zadarmo. Okrem toho bol starostom, mal 9 detí, prežil dve svetové vojny, bol vo vyhnanstve v Rusku a zažil kolektivizáciu, kedy mu komunisti vzali všetok majetok. Moja mamka často opakuje historickú vetu, ktorú vtedy chudák pri svojom dome povedal: "Cez tento prah bieda nikdy neprejde." Počas svojho života postavil všetkým svojim žijúcim deťom (5) krásne domy.

Je čas dušičiek. Myslím na môjho starého tata. Chcem mu za všetko poďakovať a posielam mu pekný pozdrav do nebíčka.

Marta Krajčíová